Rybársky spolok

1938-1950

1950-1989

1990-1994

1994-1997

1998-2000

Považskobystrické rybárstvo má svoju históriu...

            I napriek tomu, že v historických dobových dokumentoch sa v podstate dozvedáme len veľmi málo alebo presnejšie skoro nič o histórii rybárstva v Považskej Bystrici, niet pochýb, že má dlhú a bohatú tradíciu, ktorá sa od nepamäti spájala s riekou Váh a jeho prítokmi. Toto nahliadnutie do minulosti nám sprostredkuje obraz o vtedajšej dobe, sociálnych a politických pomeroch na pozadí ktorých sa sformovala rybárska organizácia.   Žijúci svedkovia počiatkov organizovanej športovej rybárskej činnosti vo svojich výpovediach uvádzajú vlastné skúsenosti z počiatkov športového rybolovu, ako i to, čo počuli rozprávať od svojich otcov, dedov, z čoho vyplýva, že o chytanie rýb bol na Považí   v minulosti vždy veľký záujem. Vodné toky patrili panstvám, to však nebránilo prostým ľuďom, aby chytali ryby rôznymi spôsobmi. Najčastejšie sa ryby lovili do rúk a to najmä v letných mesiacoch, v zime sa ryby pod ľadom „hlušili" sekerami alebo obuchmi. Najviac bol rozšírený lov rýb do „podjímačov" a to jednak z brehu alebo z člnov, ktoré sa nazývali „hájov". Na potokoch bolo rozšírené napichovanie rýb na vidličku, resp. sa k tomuto účelu vyrábali v kováčskych dielňach rôzne vidlice, ktoré už boli opatrené protihrotmi. Úlovky rýb boli bohaté, lebo rieka Váh i jej prítoky boli čisté a vytvárali priaznivé podmienky pre život rýb a vodných živočíchov.

                Lov rýb tvoril v minulosti nielen záujmovú činnosť, ale bol aj súčasťou výživy širokých vrstiev ľudu a v období vianočných sviatkov ryby nesmeli chýbať na žiadnom štedrovečernom stole.

                O rozšírení rybárstva v okolí Považskej Bystrice svedčia i mená Rybárik, Rybárikov laz, ako aj miestne názvy Rybníky a podobne. Panstvá, ktoré vlastnili pozemky, si privlastnili aj vody, a tak občania, ktorí chceli chytať ryby, museli platiť panstvu peniazmi, alebo, čo bolo rozšírenejšie, z ulovených rýb museli odovzdávať určitý podiel. Ale táto povinnosť bola často obchádzaná, a preto bolo pytliactvo veľmi rozšírené nielen  na Váhu, no i na jeho prítokoch.

                Po prvej svetovej vojne panstvá Orlovské a Podhradské dali svoje vody do prenájmu záujemcom z Považskej Bystrice, ktorí sa regrutovali najmä z radov obchodníkov a živnostníkov. Tí za „rybárske právo" platili dohodnutý nájom. Pamätníci spomínajú, že takýto nájom vôd mali najmä živnostníci Grünn, Willhelm, Minárik a remeselníci Makay, Gräber a ďalší. V roku 1926 niektorí nájomcovia odmietli prispievať na „nájom", čo dalo impulz a vytvorilo podmienky pre založenie rybárskeho spolku. Kde, kedy a za akých okolností prišlo k tejto pre nás športových rybárov významnej udalosti, zostáva pod rúškom dávnych liet. Podľa rôznych výpovedí, ktoré nie sú podložené žiadnymi hodnovernými písomnými dokumentmi, bolo to obdobie rokov 1927 - 1929. Z archívnych dobových dokumentov v mestskom archíve je evidovaný a zachovaný list Župného úradu v Turčianskom Svätom Martine nasledovného obsahu (doslovný opis):

                V archíve je zaznamenaný Referátový hárok Okresného úradu v Považskej Bystrici, ktorého Predmetom exhibitu je Rybárska základná kniha pre Župný úrad V Turč. Sv. Martina, kde ako prílohy boli výkazy notárstiev: 1. Mariková, 2. Malá Udica, 3. Prečin, vzťahujúce sa na rybárske právo v prílohe predostierané, ako aj Výkaz o rybárskom práve na rieke Domanižanka a Váh. Právo rybolovu na rieke Váh obec dala do prenájmu Jánovi Makayovi na dobu od 9. 1.  1922 do 31.  12. 1927 za ročitú úhradu 120 korún. Právo lovu na potoku Domanižanka dáva obec jednotlivým uchádzačom za ročitý obnos 15 korún, týto smejú len na udicu loviť (pozn. autora: meno môže byť nepresné, keďže údaje sú písané rukou a dosť ťažko čitateľné).

Začiatky organizovaného športového rybárstva v Považskej Bystrici

            Počiatky založenia rybárskeho spolku sa strácajú v tieni polstoročia, ťažko možno presne zistiť, kedy a kde došlo ku okamihu, kedy športoví nadšenci sa rozhodli vytvoriť rybársky spolok. Dnes nemáme k dispozícii ani zakladaciu listinu, ani žiadny písomný záznam. Pamätníci z našich radov buď už odišli a informácie žijúcich pamätníkov o vzniku rybárskeho spolku sa veľmi rozchádzajú.

                Závažnou zmienkou je, že zápis uvádza: „Pán B. Kraus predčítal stanovy spolkové, ako boli k schváleniu spolku zostavené a okresnému úradu predostreté" (doslovný prepis), z Čoho vyplýva, že spolok mal už pred rokom konania valnej hromady stanovy, ktoré však neboli schválené okresným úradom.

            Rybársky spolok si založil aj účet v Agrárnej banke a neskôr v Tatra banke, kde ukladali peniaze získané vo forme darov, ako aj poplatky od členov za výkon rybárskeho práva. Svojim členom vydali Členské legitimácie a Rybárske lístky. Dňa 23. apríla 1930 boli vydané prvé Stanovy spolku, ktoré určovali základné povinnosti spolku a členov - rybárov. V tomto roku sa Rybársky ochranný spolok v Považskej Bystrici prihlásil i do Rybárskej únie, čo bolo veľmi dôležitým rozhodnutím. V roku 1930 mal Rybársky spolok v Považskej Bystrici 38 činných Členov a jedného čestného člena. Podľa zápisu sa konali štyri výborové schôdze, na ktorých sa preberali otázky platenia členských príspevkov, podanie sťažnosti na krajinský úrad proti znečisťovaniu Váhu Celulózkou v Žiline, otázky komu patri revír na Váhu - Považskom Podhradí, vylúčení boli členovia, ktorí si neplnili členské povinnosti. Prijatý bol návrh, aby zo spolkovej pokladne bolo ku vianočným sviatkom objednaných a zakúpených toľko kaprov, aby sa na každého člena dostalo 1,5 kg kapra, pričom váhovú diferenciu by si doplatil každý v hotovosti.

                Toľko sa teda môžeme dozvedieť z archívnych záznamov mestského archívu a prvých pre nás už historických písomných dokumentov.

                Rok 1931 je v knihe zápisníc zastúpený iba dvomi zápismi, z ktorých sa dozvedáme, že profesor Rudolf Strýček, tajomník Trenčianskeho rybárskeho spolku predniesol na valnej hromade prednášku, v ktorej členov poučil o chove rýb, ich ochrane, doporučil, aby sa spolok stal členom „Zväzu rybárskych spolkov a družstiev na Slovensku a Podkarpatskej Rusi", ktorý vznikol 21. novembra 1926 v Bratislave.

Zaujímavé je uznesenie: „žiadať okresný úrad, aby bol daný spolku do prenájmu rybolov v Marikovke, v chotári obce Udiča, lebo tento bol daný z volnej ruky za 10 korún ročite do prenájmu istému cigánovi z Udiče a spolok by mal mať dozor nad týmto potokom, lebo sa do neho chodia trieť hlavátky a iné ušľachtilé druhy rýb".

                V rokoch 1932, 1933 sa spolok na svojich výborových schôdzach zaoberal najmä porušovaním rybárskeho zákona, pričom sa najviac brojilo proti lovu rýb do sieti. Počet členov dosiahol 55 a spolok bol prijatý za člena Zväzu rybárskych spolkov na Slovensku. Jednateľ spolku p. Záhradník navrhol, aby sa založila Kronika o dejinách spolku, čo bolo prijaté. Žiaľ, táto kronika, ak aj bola vedená, sa nezachovala. V návrhoch členov sú požiadavky na vylúčenie tých, ktorí chytajú ryby nedovolenými spôsobmi, vyvstávajú požiadavky na zakúpenie násad, požaduje sa, aby bol zakázaný lov rýb v čase vysokej vody a keď idú ľady a ryby sú sústredené v zátočinách, zakázať lov rýb do podjimačov úplne, resp. povolený len dva mesiace v roku. Tieto zásady, ktoré boli aj predmetom domáceho rybolovného poriadku, podnietili reakcie značného počtu odporcov a výrazne vzrástol počet pytliakov.

            V roku 1934 sa objavuje zápis o objednaní 2000 ks hlavátky v Dolnom Kubíne, ale objednávku dodávateľ nesplnil s odôvodnením, že nemá dostatok matečných rýb. Spolok začal predávať aj hosťovacie povolenky osobám z iných okresov na lovné práva v okrese Považská Bystrica. Vytvorila sa funkcia prísažného hájnika, ktorý mal za úlohu obchádzať jednotlivé revíry a dávať pozor na správne a legálne spôsoby lovu. Do tejto funkcie bol ustanovený Pavol Gajdošík, hájnik veľkostatku Orlové a to za pevnú ročitú odmenu 120 korún a okrem toho zvláštnu prémiu za každý prípad uchopenia (aj hromadný)  v čiastke 5 korún. Hromadili sa sťažnosti na chytanie nočnými šnúrami, ktoré mali často i 25 aj viac náväzcov a na schôdzi 2. apríla 1934 bol tento spôsob lovu zakázaný.

                Pozornosť spolku sa zameriavala na vzdelávanie svojich členov odoberaním časopisu Rybár a Rybárskeho vestníka,  ako aj nákupom odbornej literatúry, ktorá bola evidovaná a za poplatok 20 halierov požičiavaná členom. Spolok mal v tomto roku 43 členov.

            Roky 1935-1937 sú charakterizované tým, že podstatne väčšia pozornosť sa venuje zarybňovaniu. Do Domanižanky bolo vypustených 1000 ks poteru hlavátky a do Mošteníka bolo v košoch spustených 50 000 ks ikier zubáča k vyliahnutiu. Začalo sa aj vysadzovanie pstruha dúhového. Predseda spolku p. Minárik chcel odstúpiť z funkcie, lebo niektorí členovia v Okrutskom kúte s použitím loďky a podjimačov s pomocníkmi vybrakovalí všetky ryby, ktoré tam boli, medzi inými asi aj 20 šťuk o váhe okolo 1/2 kilogramu. Nakoniec vo funkcii zostal a prípad sa dostal na prešetrenie četníckej stanici.

                Predseda p. Minárik vyjadril k tomuto osobné stanovisko: „Každý z členov by mal mať na pamäti, že náš spolok bol založený a vrchnosťou schválený ako Rybársky spolok OCHRANNÝ a nie ako Rybársky spolok NIVOČIACI, po nás hneď potopa nepríde!"

Jedna z prvých spoločných akcií členov zakladajúceho výboru Rybárskeho spolku v Považskej Bystrici

            V roku 1938 dostal spolok zadarmo „do opatery" revíry v katastroch obcí Považská Teplá, Považské Podhradie, Plevník a Šebešťanovä od riaditeľa Celulózky v Žiline.   Na valnej hromade bol zvolený nový výbor v zložení: predseda Koloman Minárik, jednateľ p. Záhradník, pokladník p. Teichmann, členovia výboru: Pavlovič, Belas, Makay, Smatana, Jemelka, Tobiáš, Hanzl, Majtán a Macháček. Revízori účtov boli p. Duda a Matúška. V debate bol prijatý návrh, aby bola zakúpená násada kapra a tento bol pokusne vysadený pod bitúnok do Váhu. Je to prvá zmienka o kaproch v zápisniciach spolku, ako aj základ populácie kapra v našich vodách. Tento rok je významný pre spolok najmä tým, že bol vydaný „Domáci poriadok", platný od 12. septembra 1938, ako aj Stanovy Rybárskeho ochranného spolku v Považskej Bystrici". Tieto dokumenty boli schválené Okresným úradom v Považskej Bystrici. Dňa 25. septembra 1938 bolo vydané nariadenie, ktoré pretrváva až do dnešných čias - obmedzenie chytania jednej osoby dvomi udicami, ktoré musia byť v takej vzdialenosti, aby na ne mal rybár dohľad. V tomto období prebiehali aj mnohé spory o vlastníctvo a prenájom vôd.